Mária Klastová & Jana Semianová

Maliarky Marika Klastová (nar. 1955, 1973-1979, štúdium na VŠVU, odbor maľba)  a Jana Semianová (nar. 1959, 1985-1990 štúdium na VŠVU, odbor maľba, textilný design, kresba) usporiadali v galérii, na pôde Zvolenského zámku, venujúcej sa súčasnému výtvarnému umeniu výstavu pod spoločným názvom Reflexie. Výstava predstavuje nevyhnutne len časť ich tvorby z oveľa rozsiahlejších celkov formou výberu, no verím že osviežujúceho.

Mne pripadla úloha priblížiť ich tvorbu, interpretovať ju, alebo aspoň uviesť. Ponúkam pár svojich "reflexií", bez práva na definitívnosť. Nevyhnem sa tomu, aby som ich z titulu ich spoločnej výstavy neporovnala. Na prvý pohľad nepredstavujú ich obrazy  veľký kontrast: sú to kolekcie abstraktných diel nefiguratívnej maľby s výrazným rukopisom autoriek. Témou ich diel je maľba samotná v úzkom spolupôsobení s farbou. Vnútorne je však ich prístup k maľbe veľmi diferencovaný.

Jana Semianová predstavuje cyklus obrazov v uzatvorenej polygonálnej miestnosti  bašty  zámku, ktorý koncipovala ako príbeh či rozprávanie. Sú tu aj staršie diela aj z roku 2003 s témou "Krehkých vzťahov" a výber z diel, ktoré vznikli po pobyte autorky  na Novom Zélande - triptych "Aoratera" a ďalšie. Plynule rozprávajú o téme, ktorou je zdroj fungovania človeka, vesmíru, prostredia a ich vzájomných vzťahov - a tou je téma energií. Filtrovaná je cez vzťah indivídua k prírode. Vyberá si však len čisté a očistné vlnenia energií vody, zeme, svetla, zvierat. Akým spôsobom formuje svoje diela? Obrazy, pôsobiace dojmom rýchleho nanášania farby sú výsledkom dlhého "prenatálneho" štádia  v mysli autorky. V čase dozretia sú prenesené na plátno formou akéhosi pretečenia cez  ruky a subjekt. V rýchlom slede maliarka pokrýva plátno jasne definovanými farebnými škvranami vo viacerých plánoch. Každá vrstva je čitateľná a spolupôsobí s ostatnými. Čistota a špecifickosť použitých špeciálnych akrylových farieb vytvára v dynamickom rukopise vlnenie a menlivosť. Dynamizujú a menia obraz z každého uhla pohľadu. Obrazy tak získavajú viacrozmernosť, neodhalia všetko naraz. Ponúkajú divákovi zviditeľnenie neviditeľného, odhalenie inej skutočnosti cez vnútorný zrak autorky.

Výber z tvorby Mariky Klastovej  je kolekciou diel prevažne z obdobia rokov 2004 a 2005, no sú tu aj staršie diela. Autorka dynamicky preformulovala svoju výtvarnú reč v obrazoch aj keramickej tvorbe v približne posledných piatich rokoch. Jej maľba je nejednoznačná ? drží nás v neistote medzi rôznymi možnosťami vnímania. Maľba ako znak, symbol? Alebo maľba ako čisté farebné pasty s emotívnym  pôsobením rukopisu? Jej prejav sa pohybuje kdesi na hraniciach čistej farebnej  abstrakcie  a imaginatívnej maľby predstáv.

Možno autorka len čistí a odoberá  farebné vrstvy, zotiera a preškrabáva ich až na vrstvu očistenej "sondy" obrazu. Obrazy rozprávajú o plochách organizovaných do nejasne ohraničených štvorcov, obdĺžnikov, mostov línií, či ich častí, v energickom  a aj jemnom nánose vrstiev farebných pást, predtým viac priesvitnejších, čoraz viac bohatších a hutnejších. Na plochách obrazov sa vynára z farby akási nevedomo vystavaná vnútorná architektúra fragmentov, pozostatkov vnútorných stavieb. Námetom diela je však samotné gesto, dynamické a razantné, aj kľudné až meditatívne, no určite nie konštantné. S variáciami priesvitnosti, hutnosti či intenzity prienikov farieb. Táto osobitná alchýmia farby a gesta vytvárajú citovú intenzitu jej nekonkrétneho maliarskeho prejavu.

Vráťme sa na začiatok - k podobnostiam autoriek: u oboch je aj na tejto výstave prezentovaná zrelá a vyformulovaná výtvarná reč. Obe ponúkajú  svoje diela vnímateľovi, divákovi, no čosi vyžadujú aj od neho. Neexistuje jeden kľúč k uchopeniu ich diel, je mnoho spôsobov čítania, mnoho kľúčov. Podmienka nájdenia toho individuálneho  vyžaduje  prekonanie jedného z najväčších strachov - strachu zo slobody. V tomto prípade vnímamia, vlastných interpretácií, no keď sa na to divák "dá", určite na tejto trochu osamelej ceste nájde radosť a pochopenie.

Zuzana Labudová
historička umenia