Dana Sochorová
Svet, ktorý je tu, ako pôda pre zjavnosť i záhadnosť vecí, ako pôda možností i obmedzení. Svet ako horizont je východiskom pre Dankine radenie odpovedí na nepoložené otázky. Je pre ňu primárnou skúsenosťou. Takýmto uchopením skúma svet navonok zrozumiteľných súvislostí, krok po kroku. Vrastá do neho, postupne sa snažiac s ním zjednotiť. Cez jednotu s prírodou, jednotu so svojím telom k vyššej jednote.
Prirodzený svet čiastočne zrozumiteľných súvislostí sa však rozširuje od miesta existencie jedinca, ktoré je centrom, v akýchsi kruhoch až k horizontu, kde už zrozumiteľný prestáva byť. Vtedy sa ho bojíme, alebo ho uctievame.
Výnimočné zjednotenie s prirodzeným svetom, ktoré nachádzam v tvorbe Dany Sochorovej je pre mňa v ostrom kontraste s dnešným svetom mechanických a technických ilúzií. Cítim v jej prácach dnes už zabudnutú skúsenosť prirodzeného sveta. Sústreďuje  sa na jej zachovanie ako ohrozeného druhu...
Človek žije v medziach svojho horizontu, kým sa na ňom náhle neobjaví niečo, čo mení hodnotu jeho doterajšej skúsenosti. Novú skúsenosť formuje do znakov. Podkladom pre položenie znaku je čistá biela plocha papiera. Biela - zdanlivé prázdno - je pre ňu pomysleným duchovným priestorom bytia. Miestom pre kontempláciu. Tu sa stáva skúsenosť stopou, kresbou. Smeruje k horizontu a zaň. Horizontálna rozpriestrannenosť sa mení na vertikálu, v krátkom okamihu vnútornej komunikácie. Komunikácia je procesom. Súkromným rituálom. Stopa - obrys - možnosť kresby.
Dokonalá formy a chaos života.
kruh a živel
pohyb
svetlo
ticho
niečo odchádza a napriek tomu zostáva
Môžeme iba čakať, čo k nám prehovorí. Svetlo, alebo živel bude naším prostredníkom na tejto ceste.

Ján Kondáč
preň je oheň rovnocenným partnerom, ktorého rešpektuje, ale aj spolupracuje na spoločnom diele. Spolu menia tvar hmoty. Tohto nekompromisného spoločníka a nepoddajný materiál si zvolil už počas štúdií na strednej škole, neskôr na VŠVU. Uvedomoval si, že si vyberá cestu neuveriteľnej a neustálej sebadisciplíny, na ceste odporu. Mal tú odvahu a imponovala mu sila, ktorú treba vynaložiť pri "rozhovore" s ohňom a kovom. Je typom človeka, ktorý si vyberá cestu "úzku" a priamu, ktorý si ju vyšľapáva sám. Stáva sa pri práci rovnako nepoddajným ako jeho pracovný prostriedok, ako materiál. Nie však ľudsky nepoddajným, neprístupným, ale pevným, zásadovým. Nepoddajným v tom, ako si materiál získava, ako ho postupne mení podľa svojej predstavy. Tým jeho bohatá fantázia nestráca zo svojej pestrosti a jemnosti. Uprostred jeho zakaleného vnútra je zvonivé, hravé jadro s čírym zvukom. Jano sa dokáže s materiálom hrať tak dlho, kým sa nepoddá jeho prstom a nerozbehne do šantivých kučier a oblúčikov, do tenkých nožičiek a rúk. Postavy a figúrky sa nedajú identifikovať ani popísať, často sú hybridné, sú to skrátka postavy jeho sveta. Niekedy sa nesnaží dať svojim figuratívnym plastikám tvar určitý, pretože sú preň len bleskovými víziami, tieňmi s ktorými sa stretne. To sú chodci, pútnici, idúci odnikiaľ nikam, veční, symboly plynutia času alebo bytia. Stretáme ich, aby sme sa zastavili, pozreli za seba, na svoj cieľ, okolo seba, na svoj život. Neurčitosť, náhodnosť stretnutia vyjadruje v materiáli jeho deformáciou, použitím rôznorodých a tiež aj nájdených, či druhotne použitých prvkov. Povrch necháva vystavený pôsobeniu živlov a času.

< výstavy BA

< výstavy ZV